Beletrizovaný životopis: Volám sa Paul Baumer

Volám sa Paul Baumer...

Narodil som sa do sveta plného násilia a vojen v Nemecku. Moji rodičia boli na mňa vždy veľmi hrdý. Už od útleho detstva som sa nikdy nevzdával. Či už to boli moje prvé krôčiky alebo moje prvé slová. Čas plynul a ja som z malého bezstarostného dieťaťa vyrástol na školáka. V škole som spoznal veľa priateľov, s ktorými som sa spriatelil na život a na smrť.

Ako my roky pribúdali, stal sa zo mňa muž. Náš pán triedny mne a mojim spolužiakom neustále pílil uši, aby sme išli na vojnu. Jedného dňa sme to už nevydržali a všetci sme sa prihlásili. Po jednom roku bojoch na frontoch môžem len smutne skonštatovať, že takto som si vojnu vôbec nepredstavoval. Stále nemôžem uveriť, čo všetko videli moje oči (bezrukých a beznohých nováčikov vraciacich sa z frontu) a počuli moje uši (ich výkriky plné bolesti a zúfalstva, žiadajúce o smrť). Po dvoch rokoch hrôzy som dostal dovolenku. Rozhodol som sa ísť do môjho rodného mesta. Tu som sa dozvedel tú najstrašnejšiu správu správ. Moja mama bola smrteľne chorá. Mala rakovinu. Potrebovala operáciu, ale moja rodina bola z chudobnejších pomerov, preto môj otec pracoval vo dne i v noci. Po istom čase, čo som sa vrátil na front, som ja a môj dobrý priateľ Kat bojovali na fronte. Kata zasiahli. Rýchlo som skontroloval, či žije. Žil. Vtedy mi spadol kameň zo srdca. Prehodil som si ho cez plecia ako vrece zemiakov a utekal som k vojenskému lekárovi. Ten mi ale povedal to, čo moje uši ale vôbec nechceli počuť. Kat bol mŕtvy. Nemohol som tomu uveriť. Neskôr som sa dozvedel, že ho do hlavy zasiahla črepina.

Čo robim teraz? Je október 1918 a na fronte je úpne pokojný deň. Dúfam, že takáto hrôza ako je vojna sa už nezopakuje a už nikto nebude musie vidieť to, čo videli moje oči a počuli moje uši. Volám sa Paul Baumer. Dnes je úplne pokojný deň, keď zrazu počujem výstrel...